Úryvok z knihy Výklad nejdražší oběti Mše svaté /okolo r. 1697/:
„Keď muríni /černosi/ africkí Španielsko z najväčšej časti boli dobyli, stalo sa, že istý kráľ z Karavaky /mesto Caravaca de la Cruz v Španielsku/ mnoho kresťanov zajal. Zmiloval sa nad nimi, prepustil ich naskutku zo žalára a dal si ich predstaviť. Každého z nich sa opýtal, akému remeslu alebo umeniu sa rozumie, a dovolil im, aby ho prevádzali. Medzi zajatými kresťanmi bol tiež jeden kňaz, ktorý, bol na svoje umenie opýtaný, so svätou vážnosťou odpovedal: „Dokážem všemohúceho Boha s nebies na zem povolať!“ Keď to kráľ uslyšal, poručil mu, a aby umenie svoje ukázal. I odpovedal mu kňaz: „Nemôžem tak učiniť, iba ak bych od kresťanov obdŕžal všetky ku Omši svätej potrebné veci!“ I poručil kráľ kňazovi, aby všetky potrebné veci spísal, tak aby mohli z niektorého kresťanského miesta byť prenesené. Kňaz spísal teda síce všetky veci, ale na kríž zabudol. Keď potom omšu svätú začať chcel, tu ponajprv spozoroval, že nemá na oltári žiaden krucifix. I zamyslel sa na dlho i hlboko, nevediac, či má Omšu svätú začať alebo nie. Král sa domnieval, že snáď umeniu svojmu docela nerozumie; a preto sa ho opýtal, prečo tak zmätene stojí? Kňaz odpovedal: „Zabudol som na kríž, a som teraz celkom zmätený, nemôžem sa rozhodnúť, či mám Omšu svätú začať, alebo od nej upustiť.“ Poneváč však zatiaľ Boha o pomoc prosil, hľa! rozstúpilo sa klenutie svetnice, v ktorej kňaz pred oltárom stál, a dva anjeli, skvejúci sa ako slnce, otvorom tým zostúpili, nesúc vo svojich rukách drevený, lesklý kríž, na piaď dlhý. Kríž ten postavili na oltár a kňazovi poručili, aby Omšu svätú začal. Král so svojimi murínmi sa domnieval, že títo dva anjeli bohmi sú. I padli hrôzou na tváre a zostali tak dlho na zemi ležať, až anjeli zase zmizli. I uveril kráľ kňazovi, že má moc, Boha všemohúceho s neba zavolať, a že kresťanstvo je pravé náboženstvo. – Toť pôvod svätého kríža španielskeho, ktorý až doposiaľ v Karavake s najväčšou úctivosťou sa prechováva. Každého roku v ten deň, kedy kríž s neba bol zoslaný, býva ľudu ukazovaný a do vody ponorený; ktorúžto vodu mnohí nemocní pijú, aby ňou ozdraveli. Dej tento uviedol som tu preto, abych ti, milý čtenár, znázornil, že žiadna z tých mnohých vecí, jež ku každé Omši svätej náleží, schádzať nesmie.“
Tip na knihu: Prežívaj svätú omšu
Historický príbeh kríža
Veľa záhadami je opradený tento kríž, ale všetky verzie podaní sa zbiehajú do objavenia sa kríža na zámku v Karavake 3. mája 1232 (alebo 1231 podľa niektorých verzií). V tom čase Karavaka a zvyšok Murcie boli pod vládou Maurov. /Mauri alebo Maurovia je označenie moslimov, pôvodom zo severnej Afriky (Arabi a Berberi)/. Tisíc kresťanov bolo vzatých do väzenia a uväznených za vlády panovníka Valencie, Abu-Zeita.
Medzi nimi bol kňaz menom Ginés Pérez de Chirinos, ktorého profesia a náboženské presvedčenie provokovalo zvedavosť Abu-Zeita, ktorý ho podrobil skúške svojho náboženstva a toho, v čo veril.
Abu-Zeit mu nariadil, aby uskutočnil sv. omšu omšu, aby na vlastné oči videl, čo to obnáša, ale počas obradu si Pérez Chirinos uvedomil, že nemôže dokončiť omšu bez toho, aby na oltári nebol krucifix. Legenda hovorí, že v tom okamihu bola miestnosť zaliata jasným svetlom a objavili sa dvaja anjeli s dvojramenným krížom, Vera Cruz z Caravacy, obsahujúcim lignum crucis, drevo zo skutočného kríža Ježiša Krista.
Abu-Zeit, premožený víziou, padol na kolená a konvertoval na kresťanskú vieru. Správy a svedectvá o Vera Cruz sa rozšírili, keď si samotný kríž v nasledujúcich storočiach získal povesť mocného ochrancu a uzdravovateľa. Táto udalosť viedla k tomu, že sa kríž stal známym ako „skutočný kríž“ a následne bol začlenený do erbu mesta Karavaky.
V priebehu storočí sa identita Karavaky nerozlučne prepojila s krížom a ako sa mesto rozrastalo, privítalo množstvo reholí: preto sa v meste dnes rozprestierajú staré kostoly, kláštory a kláštory.
Cirkevné uznanie kríža z Karavaky
Platnosť lignum crucis v Karavaka uznala Katolícka cirkev čoskoro po objavení sa relikvie, ako je to znázornené na mnohých dokumentoch uložených v bazilike-svätyni, vrátane buly vydanej Klementom VII. počas avignonského pápežstva v roku 1392. Podobne ako mnohí iní pápeži udelil odpustky pútnikom, ktorí si uctili kríž, a medzi tými, ktorí kráčali v stopách úcty, patrili v roku 1597 jeho aj Klement VIII., Pavol V. (1606), Alexander VIII. (1690) a Klement XI. (1705). V roku 1736 bol za pápeža Klementa XII. udelený štatút „Latria“ (predmet hodný uctievania).
Meno „Vera Cruz“, ktoré je uvedené pre relikviu v týchto dokumentoch, je meno, ktoré sa postupne čoraz viac spájalo s krížom Karavaka a jeho prídavné meno Cirkev nepoužívala ľahkovážne. Je známe, že prestíž mestu je zapečatená už v roku 1285, keď dokument v katedrále v Murcii opisuje erb mesta ako s krížom a kravou, čo je znak, ktorý existuje dodnes.
Sláva kríža sa šíri
Takmer hneď, ako sa Caravaca zbavila neistej situácie, keď sa znovudobytím Granady v roku 1492 nachádzala prakticky na hranici s moslimským kráľovstvom Al-Andalus, sláva kríža z Karavaky sa rýchlo rozšírila nielen v Španielsku, ale aj v celej Európe. Je to nepochybne kvôli prestíži, sile a vplyvu Španielska na medzinárodnej scéne za vlády katolíckych panovníkov, Carlosa I., Filipa II. a rakúskeho domu, a medzi rehole, ktoré sa tu etablovali, patrili aj rehole pod vedením svätej Terézie z Ávily a svätého Jána z Kríža, ktorý Karavaku navštívil najmenej sedemkrát a v roku 1586 tu založil Karmelitánsky konvent.
Slovo o kríži priviedlo do Karavaky šľachtické rodiny, ako je to dodnes vidieť na architektúre mesta, a zároveň ho misijní kňazi rozšírili po celej ríši do Južnej Ameriky a zvyšku Európy, kde navštívili ďalšie miesta patriace k ich rádom.
Časom význam pútí a bohoslužieb narástol a zatiaľ čo sa konali špeciálne jubileá, aby prilákali viac návštevníkov, boli slávnostne otvorené nové rituály a bola postavená svätyňa; terajšia bazilika.
