Plačú kňazi?
– Áno. Kňazi plačú.
A prečo plačú kňazi?
– Kňazi plačú z mnohých dôvodov.
Ale či kňazi nie sú Božími mužmi? Prečo by mali plakať?
– Áno, kňazi sú Boží muži, to je pravda, ale nie sú to super hrdinovia, ani nie sú z kameňa. Sú to ľudské bytosti.
Prečo však kňazi plačú?
– Kňazi plačú v samote. Sú obklopení ľuďmi, ale napriek tomu sami.
Plačú nostalgiou za svojimi rodinami, za tým, že sú preč od tých, ktorých milujú, že s nimi nemôžu byť v dobrých aj zlých časoch, že nie sú nablízku priateľom s ktorými vyrastali.
Plačú aj pre nedorozumenia. Kňaz nemôže ochorieť, cítiť sa unavený, mať priateľov alebo byť smutný. Ľudia od neho žiadajú, aby bol dokonalý a bez ohľadu na to, koľko dobrých vecí urobí, často je len kritizovaný.
Tip na knihu: Modlitby za kňazov
Plačú nad frustráciou, že niekedy, aj keď sa snažia a dajú zo seba maximum, ľudia nereagujú. Je to ako keby bojovali sami.
Plačú pre bezmocnosť, keď sú svedkami bolesti, problémov, chorôb, chudoby a utrpenia svojich ovečiek a nemôžu robiť nič iné, len sa modliť, sprevádzať, chápať a cítiť súcit.
Plačú aj od šťastia, keď žijú svoje povolanie, keď slúžia blížnemu, keď vnímajú ovocie svojho poslania.
Plačú z lásky, keď dostávajú pravú a nezištnú náklonnosť od dobrých ľudí, keď vo svojom živote cítia Božiu lásku.
Plačú v agónii nad svojimi hriechmi a biedami, pretože napriek všetkému sú aj oni hriešnici.
Áno, kňazi plačú, sami a v tichosti. Utečenci v srdci Boha.
A viac ako kritizovať kňaza, skúsme zohnúť kolená a modliť sa za neho.