Vzťah k modlitbe je komplexnejší, ako sa zdá. Venujeme sa tomu už odmala. No napriek všetkým modlitbám o nás ten vyvolený neprejavuje záujem, z matiky máme zlé známky, zdravotný stav starkej sa zhoršil, a tak sme skonštatovali, že modlitby nie sú vždy účinné. V dospelosti sa toho nakopilo viac – modlili sme sa o prácu, a predsa sme boli mesiace nezamestnaní; modlili sme sa o nápravu vzťahu, no rozišli sme sa; modlili sme sa o naše šťastie, no neprichádza. Prečo teda všetko to úsilie, ak sa naše túžby nenaplnili?
Ježiš Kristus nás učí sa modliť
Ježiš bol najväčším majstrom modlitby. V akom duchu sa máme modliť, nám ukazuje modlitba na Olivovej hore v predvečer jeho utrpenia: »Keď prišiel na miesto, povedal im: „Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ Sám sa od nich vzdialil asi toľko, čo by kameňom dohodil, kľakol si a modlil sa: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!« (Lk 22, 40n) — Tak sa máme modliť aj my.
Pri správnej modlitbe človek nepresadzuje svoju vôľu, nenúti Boha, aby mu slúžil. Neočakáva, že Boh v krajnej situácii urobí zázrak, ale odovzdá sa do jeho vôle, necháva ho konať, ako on chce. To znamená modliť sa odovzdaný Bohu. Boh nás vždy vyslyší. Naše prosby však často splní inak, ako očakávame, pretože vie lepšie než my, čo je pre nás dobré. Preto má byť naša modlitba plná dôvery. Neraz až po dlhšom čase vidíme, že bolo predsa len správne, keď Boh našu modlitbu nevypočul tak, ako sme vtedy očakávali.
Väčšina ľudí, ktorí sa začínajú modliť v nejakej núdzi, zabúda na niečo veľmi podstatné. Ide o to, že prostredníctvom modlitby vstupujú do sveta, v ktorom platia iné zákony. Zveria sa konaniu, ktorého výsledok je neistý. Nadväzujú styk s Bohom bez toho, aby si uvedomili, že aj oni musia do tohto procesu niečo vložiť. Ide o ich vieru. Vytrvalo prosia, no neveria. Tajne dávajú Bohu príkazy, a práve tým prezrádzajú, že nemajú vieru. Iný je postoj človeka, ktorý sa modlí s vierou. Vidí Boha, jeho skutočnosť, jeho vyšší úsudok a uváženosť, jeho znalosti, lásku. Kto sa modlí s vierou, podrobuje seba a svoj osud Bohu. Prosí síce, ale nikdy nestratí zo zreteľa Boha.
Boh – počúva nás vôbec?
Samozrejme, ale nie nevyhnutne tak, ako si to predstavujeme my. Žiaľ, Boha často vnímame ako neviditeľnú osobu, ktorej poslaním je realizácia našich prianí.
Keď Ježiš kázal na vrchu, povedal: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“
Jeho vyhlásenie nám toho o podstate modlitby povie veľa. Boh sa z našich modlitieb nič nové nedozvie, on vie totiž všetko. Pohania si myslia, že modlitba je pre človeka prostriedkom, ako informovať Boha o tom, čo mu chýba. Ježiš nás vystríha pred týmto mylným chápaním nášho vzťahu s Bohom.
Tip na knihu: Otče náš
Naopak, v modlitbe Boha nemusíme žiadať o nič. Máme uznať, že je všemocný a vševediaci. „Vy sa budete modliť takto,“ prehlasuje Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša (6, 9-10).
„Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď tvoje kráľovstvo,
buď tvoja vôľa,
ako v nebi, tak i na zemi.“
Neexistuje narodenie či smrť, zisk ani strata, radosť ani žiaľ, o ktorých by Boh nevedel. Aj Ježiš vyhlasuje: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.“ Všetko sa deje z Božej vôle. Potvrdzuje to aj Ježiš svojim učeníkom: „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“ Boh je náš Stvoriteľ. Vie o nás aj to najmenšie.
Podriadiť sa Božej vôli
Aj po tomto vysvetlení sa nám však vynára jedna otázka – prečo sa modliť, keď Boh je vševediaci a pozná naše potreby skôr než my sami? Odpoveď závisí od toho, čo očakávame od modlitby. Ak dúfame, že zmeníme to, čo nám Boh pripravil, je naozaj zbytočná. Boh nezmení názor. Ale ak dúfame v to, že nám modlitba pomôže v osobnostnom raste, tak sa modlíme tak, ako nás to naučil Ježiš.
Pred niekoľkými storočiami svätý Augustín vysvetľoval tajomstvo kresťanskej modlitby vysoko postavenej žene, ktorá sa volala Proba. Po vyplienení Ríma bola táto mladá vdova na úteku a napísala svätému Augustínovi, aby jej poradil ohľadom modlenia sa. Sama a zmätená dúfala, že slová svätého Augustína jej pomôžu dať si svoj chaotický život do poriadku. Augustín jej odpovedal, že sa jej treba modliť za šťastný život: „Skutočne šťastný je iba ten, kto má všetko, čo si želá, a nemá, čo si neželá.“
Keď sa modlíme za ideálne šťastný život, vysvetľuje Augustín, naše túžby sa približujú tým Božím, a teda prichádzame bližšie k Bohu. Taktiež túžime prijať to, čo nám Boh dáva, a nie to, čo pre seba chceme sami. Z tohto pohľadu vďaka modlitbe rastieme – naše túžby sa pri kontakte s Bohom menia.
Ustavične sa teda modlíme nie preto, aby sme Bohu predostreli svoje túžby, ale preto, aby sme túžili po tom, čo nám chce ponúknuť, aby sme boli šťastní na ceste k večnému životu.
Tajomstvo modlitby, ktoré opísal svätý Augustín, sa preverí v ťažkých chvíľach. Keď čelíme ťažkostiam, nie vždy vieme, ako sa modliť. Prirodzene skôr prosíme Boha o odňatie trápenia. Augustín priznáva, že je to celkom normálna reakcia. No nakoniec by sme sa mali podriadiť Božej vôli. A ak Pán nezmierni bolesť, nemáme sa cítiť dotknutí. Nie je to z jeho strany prejav nedbalosti. Naopak, trápenie treba vydržať, lebo jeho sila sa ukáže v našej slabosti. Vtedy nastáva osobnostný rast.
Uvedomme si, že trápenie môže byť aj naozajstnou cestou k veľkosti. Augustín nás nabáda modliť sa podľa vzoru, ktorý nachádzame v Evanjeliu podľa Matúša (26, 39): „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“
Žiadna modlitba nie je zbytočná. V každom prípade ide o dôkaz podriadenosti nášho srdca Božej vôli. Stvorenia prozreteľného Boha, modlime sa, aby sme nestratili nič, čo nám dal (pozri Jn 6, 39).
Zdroj: Slovo+
