Prežívam veľkú bezmocnosť voči zlu, s ktorým ale nemôžem nič robiť. Ako sa v takom rozpoložení modliť?
Bezmocnosť ťažko znášame
Bezmocnosť je stav, ktorý človek ťažko znáša. Je to akýsi extrémny stav chudoby, keď nemôžeme urobiť takmer alebo vôbec nič na odstránenie nejakého zla. A tu je prvý krok – uznať veci pravdivo tak, ako sú alebo ako som schopný ich vidieť. To nie je ľahostajnosť alebo rezignácia, je to uznanie reality. Pre kresťana sa potom otvára možnosť modlitby, ale aj oslabujúceho pokušenia. Povieme si: „Čo nemôžem, to môže urobiť Boh.“ Všeobecne to platí, ale neznamená to, že on musí urobiť to, čo vidím ja ako dobré a čo by som chcel. My jednoducho Pánu Bohu neporúčime. Našu vieru však namáha a skúša, keď sa po celom svete modlíme napríklad za mier na Ukrajine a vojna pokračuje, akoby sme sa nemodlili. Máme sa teda modliť ďalej?
Tip na knihu: Modlitba, veľký prostriedok spásy
Definitívna spása bude až na konci dejín
Pýtajme sa najskôr, na čo slúži modlitba? Ona nemá „hýbať Bohom“, ale hýbať nami. Posilňovať našu lásku k Bohu ak blížnym. Spájať nás s Bohom aj s trpiacimi blížnymi. Vyjadrovať aj naše pokánie, pretože sme všetci hriešnici. Naša modlitba nie je len pomocou trpiacim v ich utrpení. Im aj nám samým, ktorí sa za nich modlíme, môže napomáhať k obráteniu. Im aj nám na posilnenie viery, na blíženskú lásku, na nádej, na spásu. Modlitbou teda sprevádzajme veriacich aj viere vzdialenej osoby, agresorov i ich obete, lekárov a zdravotníkov a tak ďalej. Je pochopiteľné, že keby nastal mier, bolo by to veľmi dobré. Ale nie je to ešte spása, nie je to konečné víťazstvo. To bude až na konci dejín.
Avšak každý krok akéhokoľvek človeka k viere, nádeji a láske, nech je to ktokoľvek, je krok dobrým smerom. Sprevádzajme teda modlitbou tých, ktorých viera a láska je síce v utrpení skúšaná, ale môže tiež rásť.
