Alžbeta a Gabriela sa ocitli v kláštore sestier sv. Alžbety: “Myslíme si, že naša mama pracovala z neba na našom povolaní.”
23. februára 1962 žena menom Cecília porodila dvojčatá. Nikdy však nemala šancu stretnúť sa s nimi; zomrela pri pôrode, pre komplikácie súvisiace s jej cisárskym rezom. Vzhľadom na túto dramatickú situáciu nemala rodina inú možnosť ako oddeliť dvojčatá. Jednu z dcér si vzal biologický otec, zatiaľ čo druhé dievčatko prijala sestra zosnulej matky.
Nevysvetliteľným spôsobom boli obe sestry oficiálne registrované ako sesternice a nie ako sestry. Odvtedy žili Alžbeta a Gabriela v susedných mestách, chodili do tej istej školy. Často sedeli vedľa seba v prvom rade, kvôli problémom s videním, ktorým obe trpia. Veľmi dobre si rozumeli, mali sa veľmi rady a často si vyberali spoločne tie isté činnosti. Ich spoločný vkus sa často prejavil výberom tých istých topánok alebo šiat.
“Sú to sesternice, ale zdajú sa viac ako dvojčatá!”
Obidve sestry uprednostňovali cirkevné školy. Na Deň všetkých svätých prejavovali rovnakú oddanosť tradícii navštevovania cintorínov. A každý rok každá z nich išla so svojou rodinou, aby sa modlili na hrobe istej “tety Cecílie”, bez toho aby vedeli, že je ich zosnulou matkou.
Počas svojej detstva Alžbeta a Gabriela často počuli, že ľudia hovoria: “Sú to sesternice, ale zdá sa, že sú viac ako dvojčatá!” Jedného dňa Gabriela vypočula rodinný rozhovor a objavila tajomstvo vlastného narodenia. O chvíľu neskôr sa už aj Alžbeta dozvedela správy o svojom narodení.
Tip na knihu: Božie uzdravujúce milosrdenstvo
Opísali, čo sa stalo:
“Život na vidieku je krásny, s výnimkou skutočnosti, že ľudia hovoria príliš ľahko o iných … Určite to bol hrozný šok pre nás obe, aj keď sme pochopili, že zámery našich rodičov boli dobré a že sme boli veľmi milované.”
Ako adolescentky sa dvojčatá pravidelne zúčastňovali na modlitbových skupinách, ktoré riadili sestry z rehole sv. Alžbety. Obe cítili povolanie k náboženskému životu. Dvojčatá o tom veľa diskutovali. Vďaka duchovnej formácii sa nakoniec rozhodli vstúpiť k sestrám sv. Alžbety spolu. Dátum bol stanovený. Jediná vec, ktorá zostávala, bola chvíľa, keď oznamovali správu svojim rodinám.
Pre Alžbetu to bolo veľmi dobré. Jej otec (biologický otec dvojčiat) jej dal požehnanie. Pre Gabrielu však nastal opak: jej „otec“ ju rozzúrený odmietol, vzal jej dokonca doklady a zakázal jej odísť z domu. O rok a pol neskôr prišla Gabriela s plánom stretnúť sa so svojou sestrou v kláštore. Pod zámienkou, že navštívi Alžbetu na narodeniny, pripravila všetko na to, aby tam mohla zostať natrvalo… na veľkú radosť jej sestry. Stálo ju to však veľkú obetu a to prerušenie všetkých vzťahov so svojimi rodičmi na niekoľko rokov.
Naposledy zjednotené
Po tomto rozhodnutí však nastal veľký čas milosti pre obe sestry. Bolo to obdobie, keď boli konečne spolu a mohli chodiť ku Kristovi bok po boku. O päť rokov neskôr boli obe pripravené na svoje večné sľuby. Gabrielini rodičia prišli v spoločnosti farára, konečne prijali jej rozhodnutie a dali jej požehnanie. Každý bol prekonaný emóciami.
Pre Alžbetu a Gabrielu to nemohlo skončiť lepšie
“Keď naša mama zomrela, jedna zo sestier našej rehole ju držala za ruku. Myslíme si, že naša mama pracovala z neba na našom povolaní. Týmto spôsobom, ako sa zjednotiť, táto spoločná cesta ako noviciek a postulantiek v našom povolaní je jej najkrajším darom, darom poslaným z neba.”
