Osemročný Martin de Porres nebol tým, čo by väčšina ľudí nazvala „normálne dieťa“. Bol rok 1587 a on žil v peruánskej Lime. Učil sa za holiča, čo v jeho svete zároveň znamenalo byť chirurgom, lekárnikom i lekárom. A charakterizovalo ho aj niečo iné: Martin sa veľmi rád modlil. Isabel Garciová, u ktorej býval, prišla raz neskoro v noci do jeho izby a našla ho na kolenách pred krížom, pričom tvár mal zaliatu slzami. Čo urobilo už v ranom veku tohto človeka takým oddaným Bohu? Niektoré fakty v Martinovom príbehu poukazujú na prekvapivé odpovede. Ukazujú nám, že v matematike Božieho kráľovstva sa aj veľké mínus môže zmeniť na plus.
Veľké a pravdepodobne základné mínus v Martinovom živote bolo to, že ho otec odmietol. Juan de Porres bol španielsky vojak, ktorý sa nikdy neoženil s Martinovou matkou, oslobodenou africkou otrokyňou. Odmietol uznať svojho syna, lebo chlapec bol mulat a mal tmavú pokožku matky. Martina pri krstnom zápise označili ako „syna neznámeho otca“. Hoci Juan zaplatil, aby syn mohol chodiť rok do školy, napokon sa odsťahoval a zanechal Martina v chudobe spolu s matkou a sestrou. Martin mohol zatrpknúť, že ho otec opustil. Zdá sa však, že túto prázdnotu zaplnil tak, že sa obrátil k Bohu, ktorý nikoho neodmieta. Obrátil svoje srdce k Ježišovi, ktorý volal k Otcovi: „Prečo si ma opustil?“ A keď Martin kľačal pred krížom, cítil, že v ňom rastie túžba pomáhať takým ľuďom, ako je on sám – núdznym, utláčaným a „najmenším“ v jeho svete (Mt 25, 40).
Martin sa stotožnil s domorodými Indiánmi, ktorí žili ako porazený národ. Španieli si ich podmanili, keď v roku 1533 dobyli Peru. Stotožnil sa s africkými otrokmi, ktorí vykonávali nútené práce v baniach na zlato a striebro. Stotožnil sa so všetkými miešancami vo svojom meste, ktorí mali pocit, že nikomu nepatria. Martinovo srdce pomáhalo všetkým znevýhodneným do takej miery, že keď chodil na prechádzku, často rozdal matkine peniaze žobrákom a vrátil sa domov s prázdnymi rukami. „Nemôžem odmietnuť chudobných,“ tvrdil. A keď sa stal holičom – chirurgom, za svoju prácu nebral peniaze – ani vtedy, keď jeho dobrá povesť liečiteľa prevýšila dobrú povesť jeho učiteľa. Keď mal Martin 15 rokov, vstúpil do dominikánskeho Kláštora svätého ruženca v Lime – nie ako kňaz alebo brat, ale ako laický pomocník.
Nikdy nepomýšľal žiadať niečo viac, chcel len slúžiť. A to stačilo, lebo Martin aj tak mohol byť len laickým pomocníkom. Rád nedovoľoval, aby človek s černošskou alebo indiánskou krvou zložil sľuby alebo bol vysvätený za kňaza. Avšak o deväť rokov neskôr dominikánov tak oslovil jeho príkladný život, že Martina nielen pozvali, ale trvali na tom, aby zložil sľuby ako rehoľný brat. Martinove sochy ho často zobrazujú, ako drží metlu. Je pravda, že na začiatku vykonával najjednoduchšie kláštorné práce, zametal dlážku a čistil záchody. Čoskoro však bratia spoznali jeho ďalšie talenty. Stal sa holičom v spoločenstve a asistentom lekára. Netrvalo dlho a prebral zodpovednosť za zdravotné potreby takmer 300 dominikánov a sestier zo susedného konventu, a všetkých pracovníkov, ktorí pracovali na pozemkoch kláštora. S takouto pracovnou záťažou mohol Martin ľahko vyhorieť. Nestrácal však energiu a láskavosť.
Pestoval bohatý vnútorný život prostredníctvom eucharistickej adorácie a udržiavala ho modlitba. Jeho bratia povedali, že sa zdalo, že je vždy veselý a už len pohľad na neho upokojí tých, ktorí sú rozrušení. Martin však nevyžaroval len Kristov pokoj pre úzkostlivých. Jeho dar uzdravovania šiel ďalej, než ako dokázala medicína. Raz liečil človeka s otravou krvi tak, že nakazenú časť potrel rozmarínom a urobil znamenie kríža. Na druhý deň sa rana uzdravila. Inokedy si zomierajúci rehoľník položil Martinovu ruku na miesto, ktoré ho bolelo, a hneď sa uzdravil. Dokázal prísť k svojim pacientom, či už boli v kláštore alebo mimo neho, práve vtedy, keď ho potrebovali. Niekoľkí ľudia tvrdili, že Martin sa zjavil pri ich posteli, len čo ho volali o pomoc – v niektorých prípadoch dokonca za zatvorenými a zamknutými dverami.
Tip na knihu: Blízki Bohu i ľuďom 1 + 2
Hoci boli tieto zázraky úžasné, najväčší zázrak bol sám Martin. Jeho postoj dobročinnosti a obety si získaval ľudí rovnako ako zázraky, ktoré vykonal. Pre chorých by urobil čokoľvek. Celé noci bdel pri ich posteli a spal tam, kde mohol. Táto hrdinská dobročinnosť dostávala Martina do problémov, lebo ľudia sa k nemu hrnuli aj do kláštora. Bratia dominikáni namietali najmä vtedy, keď privádzal chorých do svojej cely. Jeden brat sa sťažoval, že Martinove plachty zapáchajú a že asi šíri infekciu, ale Martin odpovedal: „Trochu mydla a vody vyčistí plachty, ale len pokánie odstráni škvrnu neláskavých slov.“ Napokon mu prior nariadil, aby prestal používať svoju celu ako nemocnicu. Martin poslúchol a zariadil si to inak – okrem jedného prípadu, keď istý Indián potreboval okamžitú pomoc.
Keď Martina požiadali, aby to vysvetlil, povedal: „Porovnával som poslušnosť s láskou a rozhodol som sa, že láska je dôležitejšia.“ Povedal to s takým presvedčením a pokorou, že prior mu povedal, aby odteraz konal, ako uzná za dobré. Martin de Porres pomáhal núdznym do takej miery, že ho nazvali predchodcom moderného sociálneho pracovníka. Určite bol príkladom pravého ducha kresťanskej sociálnej práce – uznávať dôstojnosť každého človeka a pristupovať k nemu tak ako Ježiš. Martin ako rozdávateľ kláštorných almužien často chodil do mesta na pochôdzky milosrdenstva. Každý deň rozdával zvyšky z kláštornej kuchyne stovkám ľudí. A keď dochádzalo jedlo, modlil sa: „Nech ho Boh rozmnoží skrze svoje nekonečné milosrdenstvo!“
Nikdy nemal nedostatok bez ohľadu na množstvo ľudí. Martin nosil košík s jedlom a liekmi. Navštevoval nemocnice, väznice a domy – chatrče Indiánov a otrokov, ako aj príbytky vojakov a rodín z vyšších vrstiev, ktoré sa dostali do krízy. Martinova štedrosť patrila všetkým a bola prehojná. Nielenže rozdával almužny, ale aj o ne žobral. Odhaduje sa, že chudobným rozdal jedlo asi za 2 000 dolárov týždenne – v tej dobe to bola obrovská suma. Martin mal aj väčšie projekty. Napríklad postavil sirotinec pre opustené deti v Lime. Ani Cirkev, ani vláda nechceli tento sirotinec finančne podporiť. Martin teda šiel k bohatým a vyzbieral dostatok peňazí na stavbu i pre učiteľov. Vďaka zháňaniu peňazí tiež postavil nemocnice, poskytoval mladým mužom poľnohospodárske vzdelanie, dával vená schudobneným devám na vydaj a zakladal ovocné sady, aby živil chudobných. Martinova dobročinnosť sa týkala aj zvierat.
Pripomínal tým svätého Františka z Assisi. Upokojil rozzúreného psa tak, že mu povedal, „aby sa naučil byť dobrým, pretože násilníci skončia zle“. Keď do nemocnice vtrhli myši, Martinove jemné príkazy – a prísľub každodenného jedla – ich vyhnali. Dokonca prehovoril psa, mačku a myš, aby žrali z tej istej misky! Martin žil v spoločnosti, kde zúrili rasové predsudky. A pre farbu svojej pokožky veru často pre ne trpel. Najprv od otca, ale aj od svojich dominikánskych bratov. Niektorí ho dokonca nazvali „mulatským psom“. Ak urážali niekoho iného, Martin ho nepochybne bránil. Ak však urážali jeho, zvyčajne odpovedal: „Povedali ste len pravdu. Prosím, odpusťte tomuto úbohému hriešnikovi.“ Niekto by mohol povedať, že Martin mal nízku sebaúctu alebo bol príliš svätý, aby ho trápili urážky.
Je však pravdepodobnejšie, že bol pripravený prijať akúkoľvek urážku, pretože bol naozaj presvedčený o svojej hriešnosti a absolútnej závislosti na Božom milosrdenstve. A každá takáto príležitosť mu dala ďalšiu možnosť, aby rástol v láske tak, že odpovedal dobrosrdečne a svojho osočovateľa zahrnul láskavosťou. Tento postoj viedol jedného brata k veľkému obráteniu – uvedomil si, že on je blázon, a nie Martin! Martin zomrel v roku 1639 v povesti svätosti, ktorá sa šírila po Lime a okolí. Práve recitoval Nicejské vyznanie viery a jeho posledné slová boli vyznaním Kristovho vtelenia: „A stal sa človekom.“ Nezveličujeme, keď povieme, že Ježiš ožil v osobe Martina de Porres. A nie je tajomstvom, že Ježiš nás chce premeniť, aby ho aj náš život zjavoval. Dovolíme mu to? Ponúkneme Bohu svoje plusy a mínusy a budeme ho hľadať celým srdcom?
Zdroj: Časopis „Slovo medzi nami“ 10/2010; meditácie na každý deň.
