Viem, že sa stretávame s Kristom pri spovedi, ale toto som nečakal! Niesol som si ťažké bremeno k spovedi a potom mi Ježiš dal pocítiť svoju prítomnosť nahlas a jasne najavo.
Pred niekoľkými rokmi som prišiel do spovednice v krypte kostola v Bazilike Národnej svätyne Nepoškvrneného počatia vo Washingtone, D.C. Práve tam sa stalo niečo zázračné, alebo aspoň mňa to tak zasiahlo.
Bol som pravidelným návštevníkom kostola v krypte na spovede a na sväté omše. V tento konkrétny deň som sa tam však modlil aj za blízkeho priateľa z detstva, ktorý nedávno a nečakane zomrel. Môj priateľ sa stal vášnivým horolezcom a vydal sa na dobrodružstvo, aby vyliezol na jednu z najvyšších hôr sveta v Pakistane. Po nejakom čase mi zavolali, že sa stratil pod lavínou. Čoskoro nato sa potvrdili naše najhoršie obavy. Jeho smrť mi spôsobovala úzkosť nielen pre môj zármutok, ale aj preto, že som vedel, že zomrel oddelený a veľmi vzdialený od Cirkvi.
Po modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou som išiel na spoveď. Keď som vyznal svoje hriechy, hovoril som s kňazom o obavách o môjho priateľa. Ani raz som otcovi nespomenul, kto to bol alebo čo sa mu stalo. Povedal som mu len, že mi zomrel blízky priateľ mimo Cirkvi, a spýtal som sa, či sa mám za neho modliť. Jeho odpoveď ma ohromila.
Tip na knihu: Kto zomrie, uvidí
Kňaz mi odpovedal: „Niekedy si len tak zoberiem noviny a prečítam si napríklad o ľuďoch, ktorí zomreli pri horolezeckom nešťastí v Pakistane, a áno, modlil som sa za nich.“
Bral som to ako zázračný Kristov zásah do sviatosti a ako priamu odpoveď týkajúcu sa môjho priateľa. Neznámy kňaz, som si istý, nemal ani potuchy o prorockých slovách, ktoré mi práve povedal.
Ako veriaci vieme, že Boh vždy vypočuje naše modlitby, aj keď sa nám to možno niekedy nezdá. Ako katolíci tiež vieme, že Boh je zvláštnym spôsobom prítomný vo sviatostiach. Kňaz pôsobí in persona Christi Capitis, v osobe Krista Hlavy, alebo ako učí Cirkev, „prítomný je sám Kristus“. (CCC 1548).
Toto je veľká útecha pri spovedi – sviatosti Božieho milosrdenstva – keď sme požehnaní, keď počujeme tie najutešujúcejšie Ježišove slová: „Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy.“ (CCC 1484)
Kňazove slová v ten deň na mňa zapôsobili mnohými spôsobmi. V prvom rade mocne znovu potvrdili účinnosť sviatosti. Kristus je skutočne prítomný a skutočne odpúšťa. Utvrdili ma tiež v tom, že sme povolaní byť príhovorcami za svoju rodinu a priateľov a vlastne za všetkých, ktorí sú nám zverení. Toto je naša výsada a dôležitá zodpovednosť ako kresťanov.
Nakoniec mi bolo pripomenuté, že by sme nemali súdiť, ale radšej každého zveriť modlitbou a obetou do Božieho milosrdenstva. Aj dnes, po rokoch, sa modlím za večný odpočinok môjho priateľa.
